Category: Travel & Hike

Táto túra je svojou dĺžkou vhodná ako jednodňový výšľap. Zároveň ponúka možnosť prespať na Chate pod Chlebom v prípade zlého počasia, prípadne neskorého príchodu a podobne. Informácie o trase som čerpal z aplikácie mapy.cz, kde bola ale dĺžka trasy v porovnaní s inými mapami a informáciami na rázcestníkoch dlhšia a tým pádom mierne mätúca.

Vyrážal som vo Štvrtok vlakom o 6-tej ráno zo stanice v Trnave. Výhodou môjho spoja bol aj reštauračný vozeň, ktorý som vďačne využil na raňajky. Cestou som stihol zároveň aj niečo ešte dospať. Cesta do Žiliny bola zamračená a hmlistá, potom sa chvíľou hmla roztrhala, ale vo Vrútkach som vystupoval znovu do hmly. Prestúpil som na vlak do Šútova-Ratkova, kde som sa konečne vydal na túru, o približne pol deviatej.

Prešiel som cez dedinu Šútovo a pokračoval lesnou cestou smerom k Chate pod Chlebom. V lese bolo poznať a aj počuť aktivitu ťažby dreva. Samotný les na mňa pôsobil dosť hospodársky, takže to nebola zrovna najkrajšia časť cesty. Počasie bolo pod mrakom, ale keď som sa otočil smerom k Veľkej Fatre, videl som roztrhané oblaky a dúfal som, že sa počasie zlepší aj na malofatranskej strane. Prekvapila ma ale samotná lesná cesta, ktorej časť popri Snilovskom potoku bola akoby vydláždená kameňom. Kúsok za miestom kde sa cesta odkláňa od potoka, som stratil zelenú turistickú značku a musel sa niekoľko desiatok metrov vracať, aby som sa znova napojil na turistický chodník. Stúpanie pokračovalo už strmším lesným chodníkom, ktorý bol vzhľadom na vlhkosť rozmočený a trochu šmykľavý. Trasa začala byť pre mňa viac zaujímavá v mieste pod zjazdovkou Generál, kde zlepšili schodnosť kamene, takže som mohol kráčať už s väčšou istotou. Približne v tomto mieste som križoval cyklotrasu a stretol aj párik cyklistov.

Časť cez spomenutú, bývalú zjazdovku Generál bola asi zároveň najstrmšia časť cesty k Chate pod Chlebom. Zároveň predstavovala už posledný, asi kilometrový úsek k chate.

Dorazil som na chatu, ktorá bola krásne zrekonštruovaná, moderná s dobrými službami a prijateľnými cenami. Keďže Chleb bol stále v hmle, nevedel som, či ísť ďalej, alebo modrou trasou späť. Na chate som si teda dal dve pivká a na posilnenie halušky, ktoré mali byť podľa počutia vynikajúce :).

Chvíľu som váhal, či na chate prespať, keďže som sa dozvedel, že nie je potrebný vlastný spacák ani uterák. Ubytovanie stálo 25 eur (miesto na spanie, prikrývka a vankúš v spoločnej izbe) a uterák 1 euro.

Počasie mi nakoniec prialo a vyjasnilo sa. Chleb sa mi ukázal vo svojej kráse, jemne pocukrovaný, s vrcholom v obláčiku. Tak som sa rozhodol pokračovať žltou značkou, smerom na Hromové sedlo pod Hromovým vrchom a nevrátiť sa teda po pôvodne plánovanej modrej trase späť do Šútova. V tomto, Novembrovom období už bol na chodníku sneh a miestami aj blato, čo robilo trasu trochu nebezpečnou. Palice nezvyknem nosiť a nemal som so ich so sebou ani tu, ale v takomto klzkom teréne by sa asi hodili. Z Hromového sedla sa mi naskytol pohľad do Vratnej doliny a na hrebeň Malej Fatry s vrcholmi Stien, Poľudňového grúňa, Stohu a v pozadí najvyššieho vrchu pohoria, Rozsutca. Chodníky do Vratnej viedli z tohoto bodu buď na západ, cez Chleb a okolo hornej stanice vleku Oštiepková mulda, alebo smerom na Poľudňový grúň po červenej značke.

Červená turistická značka po hrebeni: Z Hromového sedla som sa teda vydal po červenej turistickej značke, ktorá ma viedla po hrebeni. Tu som si užíval impozantné pohľady na krajinu Malej Fatry a výhľady až na Nízke Tatry. Aj keď bolo trochu veterno, nič to neuberalo vźhľadu a panoráma bola ohromujúca.

Znovu po žltej značke z Poľudňového grúňa: Z Poľudňového grúňa som zostúpil strmým a bahenným terénom. Zostup po žltej značke trval dlhšie, než som očakával, a v daždivom a mokrom počasí ho neodporúčam, ako pohodový zostup. Cesta ma viedla okolo chaty Rozsutec a pokračoval som na lesný chodník smerom na stanicu Vratná výťah.

Keďže sa začalo stmievať a vietor znova zosilnel, stal sa zostup ešte náročnejším. Následne som sa ponáhľal na autobus, a hoci pohľad na ohýbajúce sa stromy pôsobil trochu strašidelne, stihol som posledný autobus zo zastávky Vratná – výťah a po hodine cesty aj vlak zo Žiliny späť do Trnavy, znovu s večerou v reštauračnom vozni.

Prechod zo Šútova do Vrátnej zabral čistého času necelých 5 hodín, mojou trasou dlhou približne 20km.

Agadir – je mesto na juhu Maroka, na pobreží Atlantického oceánu, neďaľeko od pohoria Anti Atlas, alebo ako sa tiež uvádza, pohoria Malý Atlas. Mesto má cez 420 000 obyvaťeľov a jeho obyvatelia hovoria troma jazykmi. Tashelhitský jazyk je jazykom jeho vačšiny obyvateľov, ďaľej Marocká Arabčina a vďaka tomu, že sa mesto nachádza na území bývalej francúzskej kolónie, hovorí sa tu aj Francúžštinou.

Ja som sa do Maroka rozhodol cestvať v decembri. U nás bolo beztvaré počasie, ani zima, ani teplo a zostatok dovolenky na mňa kričal v dvojciferných číslach. Letenku sa mi podarilo zohnať za príjemných 40,36 €, od 7. do 10.12.

Tento trip bol vlastne jeden z mála, kedy som cestoval úplne sám a plánoval som si to aj v tomto duchu užiť. Chcel som stretnúť čo najviac domácich, prepnúť sa do iného jazyka a zažiť atmosféru turisticky nie príliš okupovanej destinácie.

Už v autobuse, ktorý nás viezol do lietadla, som pochopil, že niesom jediný, ktorý mal podobné plány. Pri lacnom lete z Viedne sa to dalo čakať. Lietadlo bolo plné Slovákov a Čechov a ja som vychytal asi tú najhlučnejšiu skupinku. Moje miesto bolo pri uličke a napravo aj naľavo si prisadli ,,dobre naladení bratia Česi”. Čeština nebolo úplne to, čo som mal na mysli, keď som uvažoval o vyššie spomenutom ,,prepnutí sa” do iného jazyka.

Po nejakom čase dohadovania, o tom kde kto bude sedieť a akú hru budeme hrať (áno, pridal som sa, nedalo sa inak 🙂 ), s kontrabandom skrytým asi všade kde sa dalo, tým myslím zrolovaný zošit, ktorý sa podával s výsledkami väzenských kociek, alebo všetky druhy príručnej batožiny, ktorá bola poruke, sme si celkom sadli. Zapadli k nám aj ďaľší dvaja Slováci, ktorí sedeli o jeden rad pred nami.

Niet sa čomu čudovať, po tom ako letuška zabavila čo sa dalo, nakoniec väčšina zadriemala a pre zvyšok som sa na pár minút stal bútľavou vŕbou.

Let do Afriky bol dobrým začiatkom dobrodružstva. Po pristátí mi moji noví kamoši poradili, že bude zaujímavejšie cestovať ,,se slepicemi” ako miestnym taxi a tak som sa k nim pridal. Cesta peši z letiska k autobusovej zastávke mala trvať len pár minút, popri asfaltke lemovanej domácimi taxikármi. Rýchlo som pochopil silu zjednávania v Maroku. Na vzdialenosti asi 500 metrov, medzi letiskom a autobusovou zastávkou, sa cena menila od asi 200 dirhamov na osobu, až na približne 200 MAD za dve taxi do Agadiru/Taghazutu pre osem osôb. Tomu sme nakoniec neodolali. Tváriť sa, že nemáme záujem, sa oplatilo.

Niektorých nás taxík porozvážal po našich ubytovaniach priamo v Agadire, ostatní pokračovali až do Taghazutu, ktorý je vzdialený ďaľších asi 50 minút.

Ako som sa neskôr dozvedel, Taghazout je surferský raj v krajine. Dokonca aj v decembri, na pláži to tam celkom žilo. Atmosféra tu bola na Marocké pomery uvoľnená a pre turistov tu už celkom neplatil, inak prísny zákaz konzumácie alkoholu.

Ale späť do Agadiru. Po asi troch hodinách letu, hodine časového posunu a hodine v taxíku som dorazil do hotela. Vybral som si Atlantic Hotel so štyrmi hviezdičkami. Na ubytovanie si vačšinou moc nepotrpím, to je asi aj dôvod, prečo som v Grécku zažil aj ploštice. Možno aj preto som dal na radu ktorú som dostal, že v Afrike si treba zobrať aspoň jednu hviezdičku navyše, oproti tomu, na čo sme zvyknutí doma.

Atlantic Hotel bol ale vynikajúci. Ponúkal tradičný hamam, masáže, saunu, vlastnú plaž a room bar in price. Ok, ten som nakoniec, po tom ako som ho vybrakoval každý deň pobytu, musel zaplatiť. Pri checkine sa mi to hneď nezdalo a preto som sa recepčného dva krát pýtal, či je naozaj v cene. Dal by som za to ruku do ohňa, že mi to potvrdil.

Kam z Agadiru?

Som zástancom toho, že spontánne rozhodnutia na výletoch sú najlepšie, ale aj na tie spontánne treba byť pripravený. Ja som v rámci prípravy využil aj aplikáciu Couchsurfing a našiel som si zopár potencionálnych lokálnych sprievodcov a samozrejme som si prelúskal, čo zaujímavé v okolí mesta je.

Z Agadiru sa môžete autobusom dostať do Marakešu čo trvá asi 3 hodiny. Z autobusovej stanice odchádzajú autobusy označené CTM. Tieto sú síce pohodlnejšie, ale aj drahšie. Môžete ísť aj zelenými mikrobusmi, ktoré fungujú hlavne pre domácich a tak sú lacnejšie. Myslím že nemajú žiadny pevný cestovný poriadok, keď sa naplnia, tak odchádzajú.

Ak chcete zažiť podobnú atmosféru ako v Marakeši o kus bližšie, môžete ísť do asi o tretinu menej vzdialenej Essauiry.

Necelých 85 km vzdialené je aj historické mestečko Taroudant, neďaľeká je malá Sahara a brána do púšte, mesto Quarzazate.

Ja som však chcel vidieť najbližšie okolie, preto som si na svoje dobrodružné dva dni zvolil Paradise Valley, a druhý deň samotné mesto Agadir a jeho Medinu. Nanešťastie, historické centrum mesta prakticky nieje zachované.

Paradise Valley

Ako som už spomenul, cez Couchsurfing som si našiel sprievodkyňu, menom Bushra. Možno by ste čakali, že ženy sprievodkyne v arabskom svete robiť vôbec nebudú, alebo budú aspoň zahalené burkou. Nie, Bushra bola úpne normálna mladá moderná žena, ktorá vedela viac jazykov ako bežný človek u nás doma.

Na výlet som prizval aj skupinku, s ktorou som cestoval taxíkom a Bushra bola ochotná byť okrem spríevodcu, aj našim šoférom a poskytnúť nám aj svoje auto. Je príjemné občas nájisť cudzieho človeka, čo niečo robí nie pre peniaze.

Kým sme sa ráno zorganizovali, už bolo vlastne predpoludnie a vyštartovali sme okolo 10 hodiny. Čakala nás jazda autom po pobreží približne 15 km, do mesta Aourir. Po ceste sme prechádzali okolo paláca, ktorý patril Marockému kráľovi. V Agadire ich mal niekoľko a aj s priľahlými parkami boli poriadne veľké. V Aourire sme nechali auto. Tu sa začala tá pravá, neturistická Afrika. Ulica plná obchodov, stánkov, starých mercedes taxíkov. V mesiarstve vyložená kozia hlava bez kože a pre našinca všade prítomný chaos. Po ulici sa túlali mačky, ktoré už boli zjavne udomácnené a posedávali aj na našom taxíku.

Chvíľku sme aj my pobehovali po ulici a hľadali voľného šoféra, nakoniec sme našli a za 50 MAD sme sa dohodli, že nás zoberie do údolia a večer príde pre nás. Dacia pre 8 ľuďí, sa chvíľami menila na 9 miestny mikrobus. Nás bolo 5 a priskočili ešte dvaja domáci, obaja na predné sedadlo. Atmosféru nám dotvárala nefalšovanou africká hudba. Keď náš vodič videl, že sa na nej bavíme, pustil nám ju zopár krát dookola.

Po ceste sme sa niekde pod palmou pristavili pri domorodcovi, ktorý niesol oranžové datle. Zopár konárikov dal vodičovi, ktorý nám z nich niekoľko posunul. So sušenými datlami, ktoré dostať u nás, mala ich chuť pramálo spoločné.

Kým sme prišli do cieľa, zastavili sme ešte v malom obchodíku pri ceste, kde sme si nakúpili čerstvé banány.

December nebol na návštevu Paradise Valley najlepším mesiacom. Kôli nedostatku vody bolo koryto takmer suché. Aj tak to ale bol pre našinca veľmi zaujímavý trek. Krajina miestami suchá, miestami oázy s jazierkami. Beduíni stále žijú v krajine pôvodným spôsobom života. Na dopravu tovaru a nákladu používajú somáre. Na turistov sú už zvyknutí, ale niesú k nim dotieraví a nechcú Vám za každú cenu niečo predať, aspon nie tí, ktorých sme stretli tu, aj keď údolie bolo v podstate turisticky bežne navštevované.

Po pár minútach chôdze sme sa zastavili v malej reštaurácii v oáze. Rozumej tým stánok a pár prístreškov zmontovaných z materiálu ktorý zjavne na tento účel nebol kúpený v OBI, ale skôr niekde z druhej ruky… …dobre možno tretej :). Bushra nám objednala tradičný tajin, pre 5 osôb, ktorý bolo treba zajednať dopredu aby nám ho pripravili, kým sa vrátime z túry.

Pokračovali cez údolie s mnohými jazierkami, útesmi, bralami, pomedzi vysoké kopce Malého Atlasu. Svahy boli porastené len vyschnutou vegetáciou. Sem tam sme stretli domácich beduínov, vyzeralo že tam bežne žijú.

Paradise Valley je miestom oddychu aj pre domácich z blízkeho okolia, ktorých sme cestou postretali na prechádzke. Podľa toho ako vyzeralo prostredie údolia, ho navštevuje aj veľa vandalov a poriadok niektorým z nich asi tiež veľa nehovoril. Posprejované skaly, porozbíjané nádoby na tajin… …v krajine sa asi riešia dôležitejšie veci, ako ochrana prírody.

Ako sa hovorí, svet je malý. po návrate do spomínanej oázovej reštaurácie sme stretli aj našu druhú skupinku z Tanghzutu. Bolo už síce neskoré popoludnie, oni sa ale len chystali na výšľap a kúpanie. Asi mali ťažký večer 🙂

Domáci tajin stál za vyskúšanie. Ak budete v Maroku, určite ochutnajte. Je to mäso, kozie, alebo kuracie, pripravené v hlinennej nádobe spolu zo zeleninou. Výlet, na ktorom sme aspoň trochu zažili atmosféru Atlasu a údolie rieky Tamraght má svoje čaro. Chcel by som tamojšiu prírodu vidieť v období dažďov.

Po ceste späť sme stihli ešte západ slnka a malý koncert na terase v Tanghazute, v plážovej reštaurácii. Odtiaľ sme už odchádzali po tme. Pobrežná cesta do Agadiru podľa Bushry mohla byť kôli banditom nebezpečná, tak sme zvolili mierne dlhšiu obchádzku. Celkom ma prekvapilo, že v dnešnej dobe, v západnej Afrike, v civilizovanej krajine, môže človek stretnúť nejakźch banditov. Nakoniec sme sa bezpečne, bez újmy vrátili do hotelov.